Nový album Soundgarden po 16tich rokoch!
Kto by očakával od Soundgarden nejaké štýlové posuny alebo inovácie, tak je na veľmi zlej adrese. Klasici štýlu grunge, ktorý sa už dávno prepadol na smetisko rockových dejín, predkladajú po svojej vynútenej kóme nový album, začínajúci tam, kde doska Down on the Upside skončila. Znovu ponúkajú alternatívny metal s hard-rockovým výrazom a zasmradenom melanchóliou a ťažobou grungu, ktorý nadefinovali už niekedy na prelome ôsmej a deviatej dekády. Svoj zásadný prínos korunovali doskami Badmotorfinger a Superunknown. Tomu predchádzala doba hľadania čo malo rozhodujúci vplyv na vznik mladej hudby nazvanej grunge.
Absenciu progresívnejších nápadov a aktuálnejších podnetov na novom titule King Animal Soundgarden vyvažujú dokonalosťou, noblesou a nápaditosťou. Je z kategórie očakávaných a ako sa ukázalo, je aj z tých, čo nesklamali. Medzi dátumom vydania nového materiálu a poslednou štúdiovkou je šestnásťročná diera, ale nech sa nikto nebojí, nevymäkli a energiu nestratili, skôr ju ustáleným stavom vedomia pretavili do podoby návykovej sonickej drogy. Túžba si ju aplikovať je rovnako silná, ako vymieňanie si telesných tekutín s peknou babou. Kto má záujem nech sa zaradí do fronty. Už pomaly legendárny kvartet, ktorý svojím typickým spôsobom drtí stokrát ohraný natvrdlý grunge, je tu znovu predstavený v tej svojej najrýdzejšej podobe. Nemal by vás minúť, aj keď ich tento krát komercia obišla veľkým oblúkom. Dúfam, že ich to neodradí a v blízkej budúcnosti sa znovu a zase v rovnakom zložení pokúsia o čohokoľvek nového. Takže aktuálny materiál King Animal je odteraz až do neurčita najhorúcejšia kolekcia skvelej vokálnej charizmy Chrisa Cornella, Thayilových riffov majúcich veľa spoločného s nadpriemernosťou a rovnako údernej rytmiky Shepherd/Cameron.
Už prvá „Been Away Too Long“ nie je žiadna povrchnosť, ale skvelý odpal do priestoru metalického grungeu, ktorý ma v sebe nielen kus agresie, ktorú do nej naliali, ale aj interpretácia so zvukovou farbou pripomínajúcou dávny hit „Spoonman“, má víťazoslávny charakter. Vrátili sa a v plnej paráde a kondícii. „Non-State Actor“ je precízne zahratá a jej modulácie dávajú skladbe ako celku horko-sladkú atmosféru. Aj „By Crooked Steps“ z pera celého kvartetu, ale aj „Blood on the Valley Floor“ Kima Thayila prenášajú ľahko melancholické, avšak vo výsledku energické posolstvá v hard-rockovom háve. Medzi nimi sa krčí nežnejšia krehotinka „A Thousand Days Before“, ktorej krásna melódia sa iste bude vynikajúco prehrávať na živo. A zbytok? „Bones of Birds“ možno chápať ako poctu ako aj Kurtovi Cobainovi tak aj Layne Staleymu. Melanchólia, depresia a smútok vanie z tejto perličky. Podobne sa spáva aj ďalšia „Taree“, ale už „Attrition“ predvádza skoro až punkový „nářez“, ako keby z počiatkov kapely. Ani sekundu nenechajú vydýchnuť a jednotlivé skladby zasypávajú ako veľké snehové vločky zo sivého neba. Jednoducho napísané skladby, jeden nápad pritom nikdy nestačí. Doska hraje niečo cez päťdesiat minút, ale v hlave ostáva aj poldruha hodiny. Mozgové bunky zachytia a nepustia von dobrú polovicu.
King Animal nie je ani tvrdší či agresívnejší ani prepracovanejší a dospelejší. Je to jednoducho pokračovanie toho čo zanechali na Down on the Upside. Hrajú na ňom dôležitú úlohu pekné melodické linky a tvrdosť. Neboja sa ani mierne spomaliť, lebo si uvedomujú, že aj v týchto polohách sú intenzívny a spaľujúci. Celé to pôsobí sviežo, kapela drží pohromade, má to energiu a náboj, aj keď im pochopiteľne chýba väčšia dávka osobitosti, čo v dnešnej dobe je v poriadku.
Hodnotenie 9/10
